Ja mám gastronomicky menej zaujímavú, energeticky nenáročnú a osobnosť nenarúšajúcu závislosť. Teda až donedávna som si to myslela. Veď ako vás už len môže zmeniť pukanie bublinkovej fólie?
Omyl! Príznaky sa nenápadne plížili už v detstve, keď som sa o tento vzácny artikel musela deliť. Vtedy sme "pukací sáčok" videli raz za rok a bolo treba jasne stanoviť pravidlá, aby sme sa oň nebili. Každý dostal svoj spravodlivý diel a mohol si ho v kúte, v pokoji vypukať. Už vtedy som závidela všetkým podielnikom, že majú časť, ktorá mala patriť mne. Nemala som však v rukách dostatočnú moc na to, aby som si uzurpovala všetko.
Medzitým som vyrástla ale bublinková fólia je mi stále vzácna. Ako Vianoce. Vždy, keď kuriér donesie nejaký tovar je tento kus igelitu pridanou hodnotou. Veď hľadanie nepoškodených bubliniek pod prstami a ich bezmyšlienkovitá likvidácia má neuveriteľný psychohygienický účinok.
Minule som sa však musela nad sebou vážne zamyslieť. V obývačke nám zase raz pristál nejaký objemný tovar a hurááááá - zabalený v troch metroch bublín. Všetko by bolo super a ja by som si vďaka tejto metráži liečila stres aspoň dva dni nebyť mojej trojročnej dcéry. Najprv mi ju uchmatla celú. Zo svojej pozície som okamžite zasiahla, vytrhla dieťaťu zábavu z rúk a zrušila jej radosť. Keď natiahla spodnú peru do ukrivdeného výrazu, zatvárila som sa spravodlivo - že predsa-samozrejme-určite a bezvýhradne na polovice (hoci pôvodný plán bol iný). A tak som ja, 35 ročná žena (!) rozstrihla fóliu na polovice, aby sme mohli pukať obe. Moje nervy však nemali vyhraté. Sadla som si do kresla, vzala svoju polovičku, že budem v kľude relaxovať keď tu zrazu... Moja dcérka si rozprestrela svoj igelit na zem a začala po ňom stúpať. "Aha Mami, ako to puká" smiala sa malinká s radosťou. V tom momente sa mi rozšírili zrenice s vedomím, že ide o bohapusté plytvanie. A tak som jej to zakázala ! S dôvetkom, že sa to môže pukať len rukami. Áno, viem, viem. Je to uletené ako fénovanie vlasov teplovzdušnou pištoľou a pýta si to sedenie u psychológa. Ale cieľom bolo, aby ju to prestalo baviť a všetko ostalo mne. Neprestalo. Dokonca sa rozhodla ma skúšať a poooooomaly stúpala na fóliu, sledujúc tiky v mojej tvári. Takže relaxu som dala bye-bye a urobila rozhodnutie. Nabudúce si ju schovám. Ako čokoládu.
Závislosť je proste macocha. Ale čo mám robiť, keď je to na nervy minimálne také blahodárne ako kedysi šúpanie kanagónu z prstov :-)?
