Samovrahovia v nás

Autor: Zuzana Dlugošová | 18.5.2016 o 21:31 | Karma článku: 5,30 | Prečítané:  590x

Určite sa to stalo mnohým. V spánku, pri čítaní knihy či cestou do práce. Bez varovania. Srdce napumpované adrenalínom začne búšiť akoby človeka prenasledoval nebezpečný predátor.

Ak sa pridá bolesť na hrudi či tŕpnutie prstov, v hlave sa sa začnú v šialenom kolotoči miešať myšlienky plné strachu, úzkosti či pocit blížiaceho sa konca. Na linke je 112. Ale diagnózou nie je nijaká funkčná porucha srdca. Je to ľahostajne vyslovený, akoby podcenený panický atak. Prvé varovanie organizmu.

Telo a myseľ protestujú, hoci na prvý pohľad sa môže zdať, ako dobre sa o nich staráme. Beháme, plávame, nepijeme viac ako radí WHO, nefajčíme, jeme BIO, žijeme BIO a napriek tomu si nás to nájde. Prečo?

Kládla som si podobnú otázku. Vylúčila som zo svojho života všetko neodporúčané, nevhodné, potenciálne nebezpečné, nezdravé dokonca aj to, čo nemalo inú súvislosť len rovnaký výskyt v čase. Problém však číha niekde inde. Stačí sa pozrieť na svoj denný program a mohokrát zistíme, že sa zabíjame sami. Všade sa ponáhľame, všetko musíme stihnúť. Zvyšujeme hlas za volantom, kričíme na hokejistov, politikov či účastníkov reality show v televízii. Sme obklopení negatívnymi správami. Chceme byť dobrí v práci, byť dobrí rodičia, dobrí študenti a mnohokrát všetko naraz. A  tak nakoniec jednou rukou pečieme dieťaťu dokonalú tortu, druhou rukou píšeme počas dovolenky či víkendu pracovný mail a nohou ešte leštíme podlahu. 

Pamätám si, aký pokoj vládol pri mojej starej mame. Bytom sa ozýval len tikot kuchynských hodín, búchanie krajčírskych nožníc či tiché mrmlanie modliacej sa starej ženy, ktorá mädlila v ruke patričky. Vždy po obede nás poslala ľahnúť si na diváň a oddýchnuť si. Válenda bola presne na to, podľa čoho bola pomenovaná. Na váľanie. Nie však na také znudené, roztečené povaľovanie sa. Slúžila na skutočný oddych. Pretože napriek tomu, že čas plynul pokojne, práce sa urobilo veľa. Okopávanie v záhrade, upratovanie kostola, opatrenie hrobov.... Niekto by protestoval, že na dôchodku sa to dá. Ale ja mám pocit, že v tých starých ľudoch bol ten pokoj ich súčasťou odjakživa.

A preto teraz, keď je zle, vždy sa spýtam sama seba: Čo sa stane, keď prídem neskoro do práce? Čo sa stane, keď bude dieťa meškať do škôlky? Čo sa stane, keď nebude dom naleštený? Čo sa stane, keď si na večeru dáme len chlieb s maslom? NIČ.

A čo sa stane, keď to naše srdce, naše zdravie s nami vzdá......?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?